Posledný spoločný krok v Z. Tatrách

11.Jun.2026

Koniec školského roka sa nezadržateľne blíži. Pre nás, deviatakov, to tento rok neprináša len vidinu dvoch mesiacov voľna, ale aj horkosladké vedomie, že sa jedna veľká kapitola definitívne uzatvára. Na náš úplne posledný školský výlet sme na palubu pribrali aj skvelú partiu šiestakov a siedmakov. Spoločne sme zamierili do nádherného, tichého prostredia Západných Tatier – miesta, kde akoby sa na pár dní zastavil čas.

Naším domovom sa stal útulný Penzión Kamzík v Habovke. Práve tu sme pri večerných debatách a hrách potichu bilancovali všetky tie roky strávené na základnej škole. Každý smiech niesol jemný tón nostalgie, keď sme si uvedomili, že takéto chvíle sa už nebudú opakovať.

Hlavným bodom programu bola, samozrejme, turistika. Vybrali sme sa objavovať divoké krásy Juráňovej a Bobroveckej doliny. Počasie akoby rešpektovalo našu náladu - slnko nás nespálilo a obloha bola skôr zatiahnutá, no čo bolo najdôležitejšie, nepršalo ani kvapku. Príroda nám ukázala svoju tajomnú, rozvážnu tvár.

Prechod tiesňavami, drevenými lávkami nad šumiacim horským potokom a tichými lesnými cestičkami sme zvládli s prehľadom. Únavu v nohách dokonale prebila perfektná nálada a silný pocit jednoty, ktorý vládol v celej skupine. Mladší žiaci ukázali, že majú skvelú kondičku a veľké srdce, a my starší sme nasávali každú jednu minútu na čerstvom vzduchu, akoby sme si chceli ten moment uchovať v pamäti navždy.

Pre našu deviatacku triedu mali tieto dni hlbší, priam posvätný význam. Bol to náš posledný spoločný výlet - posledná noc, kedy sme zaspávali ako jedna trieda, posledné spoločné kráčanie za jedným cieľom. Medzi hlasným smiechom a neustálym fotením sa tak občas mihli aj nevypovedané slzy a silné emócie.

Pri pohľade na panorámu hôr nám naplno došlo, že po rokoch zdieľania jednej lavice, odpisovania úloh a spoločného dospievania sa naše cesty čoskoro rozídu na stredné školy.

Tento výlet nebol len o kilometroch v nohách. Bol o objatiach, o pohľadoch, ktoré hovorili „budeš mi chýbať“, a o ľuďoch, ktorí spolu rástli. Odnášame si odtiaľto spomienky, ktoré nám už nikto na svete nevezme, a puto, ktoré v našich srdciach pretrvá, aj keď školské zvonenie pre nás zaznie poslednýkrát.

Mgr. J. Kamenický